Nemáme vo zvyku uverejňovať
články z iných stránok, či médií. Po prečítaní dnešného vydania denníka Šport
mi však nedá neurobiť výnimku. V pravidelnej rubrike ´Expertíza´ dostal priestor
vyjadriť svoj názor Milan Lešický, slovenský futbalový tréner.
"Máme vyše päťdesiat najlepších futbalistov v zahraničí a žiadnych kvalitných cudzincov v našej
lige. Okrem toho sme v období dlhoročného úpadku futbalu, aký žijúci pamätníci nepamätajú.
To sú skutočné príčiny neúspešnosti našich zástupcov v európskych pohároch. Na systematické
postupy do vyšších kôl v kontinentálnych súťažiach objektívne nemáme a ani tak skoro mať
nebudeme. Ale nie je pravda, že v povinnej medzinárodnej konfrontácii nič nestrácame. Svet
naše výsledky eviduje, hodnotí. Dnes už aj Lichtenštajnsko, Malta, Cyprus a iní malí vedia,
že pri slabšej úrovni ich futbalu nie je cieľom pohárového zápasu postup, ale pre
svet stráviteľné výsledky. Preto úsmev zahraničia vyvoláva náš dlhoročný predzápasový
optimizmus, ktorý sa pomaly stáva groteskou. Súčasne je to aj ignorantstvo lepších, pretože
my dlhodobo nič a nikoho neuznávame. Potom, chvílku po zápase, ktorý zákonite skončil fiaskom,
sedia všetci ako obarení,
čudujú sa, chvália súpera, rozplývajú sa nad jeho kvalitou, dokonca niekoľko dní vidia všetky
naše chyby ako pod mikroskopom. Hlavní vinníci, ktorí od osamostatnenia priviedli náš futbalový
vlak na vedľajšiu koľaj, sú ticho, nič nekomentujú, lebo od teraz až do dalšej povinnej
medzinárodnej konfrontácie budeme opät desať mesiacov "masírovať" verejnú mienku tým, ako
hrdinsky trénovali hráči v zimnej príprave, ako využívame káždú prestávku v lige na dobytie
batérií (najlepšie v Tatrách), ako sa liga zlepšuje, ako sa zápas musel každému páčiť, aké
má kolega tréner jeho zásluhou fantastické mužstvo atď., skrátka urobíme si opäť pohodu,
vlastné vákuové prostredie.
Má to jednú chybu, že koniec leta a začiatok jesene zrušiť nemôžeme, aby sa futbalový národ
nedozvedel pravdu. Spoliehame sa na to, že dva mesiace hanby nejako prežijeme. To je úplne
nesprávna a naivná taktika, ktorá na druhej strane bola vždy našou najväčšou zbraňou, ozdobou
nášho futbalu. Ale priamo na ihrisku. Prinášala v minulosti úspechy, lebo bola kompenzáciou
našej povahy, naturelu, pretože behať sa nám nikdy nechcelo, ale ani sme veľmi behať
nevedeli. My predsa, najmä v tejto etape, nemôžeme chodiť na poľovačku s krikom, keď
namiesto spoľahlivej zbrane máme v ruke len bakuľu, kameň a možno už potrebujeme dioptrické
okuliare, aby sme normálne videli svet. V minulosti sme využili špecifickú tvorivosť nášho
národa a v žiadnom prípade sme nedostávali pravidelnú nakladačku. Ľudia sa vtedy nepýtali,
prečo sme nehrali druhý set... Bohužiaľ, sme v etape, keď to staré už vôbec nevieme. Ale ani
to nové, moderné, víťazné. Keby sa ešte stále málo skúsení zainteresovaní začali správať na
úrovni momentálnej úrovne nášho futbalu, to by bol prvý krok dopredu, lebo sebaklamstvom a
zahmlievaním vzbudzuje náš futbal nedôveru." |
|
