Má ešte len 18 rokov, ale pomaličky sa dostáva do pozornosti trnavských fanúšikov. Na ihrisku nevypustí súboj a jeden taký mu po náraze s brankárom takmer ukončil kariéru. Nielen o tom, ale aj o svojich pocitoch zo Spartaka, reprezentácii či súkromnom živote sme sa v rozsiahlom rozhovore rozprávali s Danielom Dubcom.

Daniel, momentálne asi prežívaš veľmi zaujímavé obdobie, však?
"(Smiech). Veru áno. Sezóna mi začala v juniorke s tým, že budem chodiť hrávať za devätnástku. V prvom kole som sa ale zrazil s brankárom. Následne to nabralo nečakaný spád, zrazu som bol v hlavnom mužstve Spartaka a debutoval v Senici. Šialené obdobie."

Bol to debut snov?
"Pre mňa určite áno. Spartak je veľká značka a na Slovensku obrovský pojem. Nastúpiť po prvý raz v lige a v drese Trnavy, to je úžasné."

Ako si naň spomínaš?
"Bol to taký paradox, pretože na senickej lavičke sedel tréner Žitný, ktorý ma do Trnavy dotiahol. Tešil som sa na zápas, štadión poznám aj z reprezentácie. V hľadisku dokonca fandil môj profesor fyziky, bolo to super."

Po tom všetkom si sa prebral do úplne iného sveta?
"Priznám sa, že to nepočujem prvý raz. Asi to tak je (úsmev)."

Ale asi do pekného, keďže si sa dostal do hlavného mužstva?
"Keď som sem prišiel, bol som sa pozrieť na zápas Spartaka proti Žiline. Na štadióne fandilo desaťtisíc ľudí. Vtedy som si povedal, že by bolo úžasné hrať za tento klub. Keď sa mi to nedávno splnilo, v hlave som sa k tomu vrátil. Som za to vďačný."

Ako ťa prijali hráči v kabíne áčka?
"Úplne v pohode, až som bol prekvapený. Najmladší, samozrejme, majú na starosti pomôcky a lopty, rovnako to však je aj v juniorke a doraste. Musím si len zvyknúť na ligu, tréningy a dúfať, že dostanem čo najviac príležitosti. Chcem využiť každú a zostať tu čo najdlhšie."

V čom vidíš najväčšie rozdiely oproti dorastu a béčku?
"Vždy je to o adaptovaní sa na vyššiu úroveň. Kvalita je taktiež inde, rovnako súboje a tempo. Muži sú viac vychcanejší ako dorastenci. Musím byť viac ostražitý. Potrebujem určitý čas, kým sa oťukám. V doraste sa cítim v pohode, na juniorku som si, od minulej zimy, zvykol. Ako som povedal, v áčku jevšetko o dva stupne rýchlejšie."

Naposledy si naskočil do súboja s Ružomberkom, kde si pred Trnavou pôsobil. Bral si duel špeciálne?
"V áčku som bol iba týždeň, takže trénerov a hráčov príliš nepoznám, až na Domina Kružliaka. Ale, samozrejme, zápas mal pre mňa špeciálny náboj. Mrzí ma, že sa mi nepodarilo v poslednej minúte skórovať, bolo by to ešte krajšie. Teším sa zo všetkých štartov, vďaka ním zbieram ligové skúsenosti s profesionálmi. Dáva mi to veľa. Skvelé je, keď na druhý deň môžem nastúpiť do celého zápasu za juniorku. Pre osemnásťročného chalana sú to skvelé skúsenosti."

Za devätnástku nastupuješ takmer ako skúsený hráč, čo si aj potvrdil hetrikom do siete Senice...
"(Smiech). V ďalšom zápase v Michalovciach sme prehrali 1:2 a nebol som rozdielnym hráčom. Stále je na čom pracovať. Treba zostať hlavne nohami pevne na zemi, pracovať a posúvať sa ďalej."

Pôsobíš skromne. Vždy to tak bolo?
"Samozrejme. Otec kedysi hrával futbal, je to môj najväčší fanúšik a kritik zároveň. Mám veľkú podporu rodiny a nelietam v oblakoch."

Ako reagovali rodičia po úraze, nechceli, aby si skončil?
"Otec na tom zápase dokonca bol, mama okamžite sadla na vlak a prišla za mnou, keďže sme z Popradu. Mesiac na to, ako sa mal zápas s Podbrezovou opakovať, sa ma tréneri spýtali, či som pripravený naskočiť. Keď som to oznámil doma, mama skoro skolabovala. Otec to zobral celkom v pohode, že nejako sa cez to preniesť musím. V utorok som sa zapojil do tréningového procesu s áčkom, takže som nakoniec nenastúpil. Bol som len odovzdať vlajku a poďakovať sa trénerovi hostí."

Ako to celé vnímaš?
"Nikdy som nerozmýšľal, že by sa niečo takéto na futbalovom zápase mohlo stať. Nálada predtým bola super. S Denisom Nemčekom sme sa vrátili z reprezentácie a päť minút pred výkopom sme si zo seba robili srandu. Potom mi už len písal na Facebooku ako sa to stalo. Nespomínam si na to, nepociťoval som žiadnu bolesť, iba ma trochu štípala pera a tiekla mi krv. Z nemocnice ma pustili po dvoch dňoch, až vtedy som cítil, že nie som v poriadku. Napriek tomu som sa chcel čo najrýchlejšie vrátiť do tréningu."

Prvé prognózy boli až hrozivé, otras mozgu, zlomená sánka atď. Čo z toho je pravda?
"Niektoré veci boli prikrášlené. Povedal som, že ma bolí sánka a niekto si to zobral, že ju mám zlomenú. Otras mozgu bol ľahší, vyviazol som z toho v pohode."

Máš po tejto udalosti na futbal a život iný pohľad?
"Áno, mám. Život a futbal si treba užívať každú minútu. Človek nikdy nevie, čo sa môže stať."

Prejdime k pozitívnym veciam. Okrem Spartaka sa ti darí aj v reprezentácii, s ktorou si nedávno postúpil do Elite Round...
"Jeden som už zažil, hrali sme vtedy proti Nemecku či Taliansku. Boli to obrovské skúšky, ktoré mi dali veľa. Teraz sa nám opäť podarilo postúpiť cez ťažkú skupinu. Dokonca sme neinkasovali. Všetci ťaháme za jeden povraz, veríme, že európsky šampionát vybojujeme."

Žiadny klub nemá v reprezentačnej devätnástke toľko hráčov ako Spartak – štyroch. Cítiš sa tam vďaka tomu lepšie?
"Celkovo sme super partia. To, že je tam Oravec, Vantruba a Nemček je skvelé. Verím, že sa nám podarí dosiahnuť väčší úspech."

K futbalu ťa to ťahalo odmalička? Máš takmer dva metre, neskúšal si basketbal alebo tenis?
"Vždy som bol všestranný. Viem lyžovať a hokej som hrával do siedmich rokov. Popritom ma bavil futbal. Raz som si šiel s otcom zakopať na popradské ihrisko, kde si ma všimol tréner. Spýtal sa, či si nechcem zahrať zápas. Netušil som, že tí chalani boli o dva roky odo mňa starší. Nastúpil som do derby zápasu dvoch popradských celkov a odvtedy som zostal pri futbale."

Síce si už trochu naznačil, ale predsa. Ako si sa dostal do malého Ríma?
"Hral som za starší dorast Ružomberka, v lige nám to nešlo, hrali sme baráž. V tej dobe som dostal ponuku od viacerých klubov, ale rozhodol som sa pre Spartak. Vo svojom vnútri som cítil, že mi to tu bude sedieť, chcel som zažiť trnavskú, futbalovú mentalitu. Ďalším faktorom je krásne a historické mesto. Nič neľutujem, je to tu skvelé."

Aký je Daniel Dubec v súkromí? Ak sa nemýlim, rád sa učíš jazyky...
"Presne tak. Odmalička mi idú viac jazyky ako iné predmety. Mamina pracuje v Rakúsku, v štrnástich som tam strávil rok, aby som sa naučil po nemecky. Tým, že som s reprezentáciou toho celkom dosť precestoval, sa mi to zapáčilo. Keby sa mi náhodou niečo podobné, ako nedávno, stalo, vydal by som sa touto cestou – štúdium niečoho medzinárodného. Nedávno som začal chodiť na súkromné hodiny ruštiny, veľmi sa mi ruský jazyk páči. Ako sa hovorí, koľko jazykov vieš, toľkokrát si človekom a tým sa riadim (úsmev)."

Keď spomínaš Rakúsko, aj tam si pôsobil v jednom futbalovom tíme, však?
"Áno. Bola to viedenská liga. Hrali sme najvyššiu ligu. Bol som prekvapený z vysokej úrovne. Desať mojich spoluhráčov hralo v akadémii Austrie Viedeň. Vedľa cesty sme mali malý štadión, umelý trávnik, dve trávnaté plochy či bazén pre regeneráciu a množstvo iných vecí. Rok tam mi dal strašne veľa."

Veľa po futbalovej alebo životnej stránke?
"Aj aj. Pamätám si na svoj prvý deň v škole. Vkročil som do triedy a všetci začali po mne kričať. Ako veľký frajer som si myslel, že viem po nemecky. Nerozumel som ani pol slova. Trvalo mi dva týždne, kým som sa oťukal a začal im rozumieť. Začiatky boli ťažké, ale neskôr už išlo všetko fajn. Bolo obdobie, kedy som tam chcel dokonca zostať, našťastie, začal mi chýbať domov."

Stále máš len 18 rokov a všetko pred sebou. Čo by si chcel v živote dosiahnuť?
"Chcem sa futbalom baviť a živiť. Raz si určite vyskúšať zahraničnú ligu, láka ma Anglicko a Nemecko. Nikdy som nemal vzory. Fandím iba Liverpoolu, kde som zažil atmosféru na vlastnej koži. Uchvátila ma, takže to je môj cieľ, zahrať si v liverpoolskych farbách."

Foto: Lukáš Grinaj, Juraj Cisár