Jeho životopis pripomína skôr vášnivého cestovateľa ako futbalistu. Keď bol v Cruzeire, miestni fanúšikovia ho prezývali „foquinha“, keďže ich bavil svojim driblingom na hlave. V rozsiahlom rozhovore sa dočítate napríklad o tom, ako KERLON MOURA DE SOUZA vyrastal, čím všetkým si vo svojej kariére prešiel, ale aj aké má plány v Spartaku Trnava.

Ako si spomínaš na svoje detstvo v rodnej Ipatinge?

"Mal som pekné detstvo. Nemali sme sa najhoršie, v rodine som najmladší, mám ešte dve staršie sestry. Môj otec tvrdo pracoval. Nemohli sme si kúpiť úplne všetko, ale čo sa týka jedla a oblečenia, bolo to fajn. Momentálne je to ťažšie, pretože som si prešiel viacerými komplikovanými zraneniami. Verím, že už je všetko v poriadku."

V miestnom tíme si robil prvé futbalové kroky?
"Presne tak. Moja rodina dodnes žije v Ipatinge. Môj otec ma odmalička trénoval. V dvanástich rokoch som sa z Ipatingy presunul do Cruzeira, jedného z najväčších tímov v Brazílii. V sedemnástich som v tomto klube načal moju profesionálnu kariéru."

Väčšina hráčov z Južnej Ameriky začínala s futbalom na ulici. Je to aj tvoj prípad?
"Samozrejme, ale nikdy som nehral bez topánok (smiech), všetci hrajú bosí. Bolo to skvelé obdobie v mojom živote. Keď ste išli po ulici, na každom kúsku hrali deti futbal. Doba sa, žiaľ, zmenila. Dnes to v Brazílii všetko upadlo, decká sú radšej za počítačom a hrajú sa na internete. Pred desiatimi rokmi to bolo úžasné."

Spomínal si presun do Cruizera. Bola to pre teba skvelá skúsenosť?
"No jasné. Dá sa povedať, že pravý futbalový život začal práve v Cruizere. Keď som mal pätnásť, dostal som sa do reprezentačného výberu. V mojej kariéro to bol pre mňa dôležitý krok smerom dopredu. O dva roky neskôr som debutoval proti Santosu. Pamätám si na to veľmi dobre, pretože som si hodil loptu na hlavu a predribloval niekoľkých hráčov, na štadióne bola úžasná atmosféra. V ten večer som nedokázal zaspať, bolo to skvelé."

Po troch rokoch prišiel prestup do Interu Miláno, ktorý vtedy trénoval Roberto Mancini. Aké to bolo?
"V Cruzeire som mal tri nepríjemné zranenia, z ktorých som sa, našťastie, dostal. Inter mal ako jediný o mňa záujem. V Taliansku som pravidelne trénoval s prvým mužstvom, s hráčmi ako Figo, Ibrahimovič, Milito a ďalší. Boli to neuveriteľné skúsenosti. Keď som prišiel, Inter už mal troch hráčov z inej krajiny, takže ďalšieho si, pre kvótu, nemohol dovoliť napísať na súpisku. Musel som ísť na hosťovanie do Chieva. Na ihrisko som sa, pre zranenia, skoro nedostal. Moja kariéra sa uberala zlým smerom. Vrátil som sa naspäť do Interu."

O Ibrahimovičovi kolujú rôzne fámy, ako si s ním vychádzal?
"Boli sme kamaráti. V tých časoch ma zastupoval rovnaký agent ako jeho – Mino Raiola. Chodili sme spolu na večere a tiež jedným autom domov. Je to veľmi dobrý, korektný človek a veľký profesionál. V Interi bol každý obrovský profík. Užíval som si to každý deň."

Po tvojom návrate prevzal mužstvo José Mourinho, mám pravdu?
"Áno, v prvý deň si zavolal celý tím a osem hráčov, medzi ktorými som bol aj ja, oddelil od zvyšku. Povedal nám, že už viac nie sme jeho hráčmi, skončil aj Crespo či Vieira. Moje ďalšie kroky smerovali do Ajaxu Amsterdam."

Holandská škola vychovala množstvo skvelých hráčov. Čo ti dal tento angažmán?
"Nemôžem povedať nič iné ako to, že to boli ďalšie veľké skúsenosti. Denne som trénoval so Suárezom, ale i Blindom, ktorý momentálne oblieka dres Manchestru United a Christianom Eriksenom. Bol tam naozaj kvalitný tím. Žiaľ, po mesiaci tréningov prišlo zranenie kolena a skončil som."

Z Európy si sa vrátil do Brazílie. Pomohol ti návrat domov?
"Bral som to ako reštart mojej kariéry. Upísal som sa klubu Paraná, čo je malý klub. Bohužiaľ, nebolo to vôbec dobré riešenie, pretože podmienky pre futbal, ale i život boli mizerné. Po vypršaní kontraktu som zmenil pohľad na všetko. Pôsobením v Parane som stratil veľa."

Následne sa tvoja kariéra uberala zaujímavým smerom. Na dve sezóny si zakotvil do Japonska. Aké sú tam podmienky pre futbal?
"Veľmi dobre. Ázijský futbal ponúka hráčom skvelé nielen finančné podmienky, ale tiež futbalové. Kluby majú kvalitnú infraštruktúru a vzdelaných trénerov. Japonci prechovávajú k ľuďom obrovský rešpekt, je to úžasná krajina. Stále hovoria prosím a ďakujem. Teším sa, že som tam mohol hrať, dodalo mi to nové šťastie."

Počas druhej sezóny sa znova ozvalo koleno. Bolo to náročné na psychiku?
"Strašne. Zranil som si väzy v pravom kolene a musel som sa vrátiť do Brazílie. Boli dni, keď som iba plakal a manželke rozprával o tom, ako si už viac nekopnem do lopty. Ak dobre rátam, bolo to šieste zranenie kolena, moja hlava prestala myslieť na futbal. Šialené obdobie."

Kto ti v ťažkých časoch najviac pomohol?
"Moja rodina, či už by som šiel študovať alebo sa vrátil k futbalu, vždy by ma podporili. Pýtal som sa sám seba, čo vlastne chcem ďalej robiť. Vedel som, že môj život je futbal, milujem tú hru. Nemyslel som na nič iné, chcel som opäť hrať."

Premýšľal si, čím by si bol, keby sa nemôžeš vrátiť k futbalu?
"Pravdepodobne doktorom (úsmev). Počas toho ako som bol zranený, zaujala ma práca lekára. Chcel som vedieť, ako funguje ľudské telo, je to zaujímavá oblasť. Bolo by to však náročné, celý život som obetoval futbalu, takže skôr generálny manažér nejakého klubu. Uvidíme."

Dočítal som sa, že si sníval o hraní v americkej MLS. Síce sa ti to úplne nepodarilo, no niekoľko zápasov si odohral v nižšej súťaži. Spomínaš si na to?
"Pravdaže. Do Ameriky som sa s rodinou odsťahoval žiť normálny život. Bolo to počas zranenia, zmieril som sa s tým, že s futbalom končím, veď som dva roky nekopol do lopty. Amerika je skvelá pre život, futbalisti tam ale prichádzajú ukončiť kariéru."

Aj preto si neskôr zvolil exotickú Maltu?
"Bol to pre mňa dobrý moment, ale prezident neposielal hráčom peniaze. Výplatu som nevidel azda tri mesiace, čiže opäť bol z toho návrat do rodnej Brazílie. Tam som nastupoval za druholigovú Villa Novu, ale zopakovala sa situácia z maltského klubu. Teraz som v Trnave, pripravený na 100 %, moja hlava takisto. Chcem sa zlepšiť a popritom pomôcť Spartaku."

Tvoj futbalový životopis je naozaj pestrý, pripomínaš skôr cestovateľa ako futbalistu...
"(Smiech). To je pravda, vyskúšal som si viacero líg. Každá zastávka mi v mojom živote niečo dala. Spartak je ale úplne odlišný, tréningy sú veľmi tvrdé, čo je pre mňa dobre, potrebujem to. Som šťastný, že sa mi otvorili tieto dvere."

Mal si už skôr informácie o Trnave?
"Priznám sa, že som nikdy predtým slovenskú ligu nevidel. Keď mi však manažér oznámil, že sa Spartak zaujíma o moje služby, rýchlo som zapol internet a vyhľadal si všetky potrebné informácie. Bol som ohúrený, všetko vyzeralo byť skvelé, štadión aj fanúšikovia. Hneď som volal späť manažérovi a povedal, fajn, môžem to skúsiť."

V malom Ríme si už niekoľko týždňov. Páči sa ti mesto?
"Áno, je veľmi pekné. Moja dvojročná dcérka Malu je tiež spokojná, takže je všetko v poriadku. Síce je tu zima, ale zatiaľ to zvládam (smiech). Mám trochu problém s jazykom, pretože slovenčina je veľmi náročná, rozprávam skôr po taliansky a portugalsky. Snažím sa učiť každý deň, na byte pozerám programy v slovenčine."

Čo by si chcel dosiahnuť v jarnej časti Fortuna ligy?
"Nemám žiadne ciele, som nastavený tak, že chcem pomôcť Spartaku. Nepozerám sa na individuálne štatistiky, budem sa snažiť odovzdať to najlepšie zo mňa a pomôcť mužstvu vybojovať Európsku ligu. Ak by sa mi podarilo streliť pár gólov, bol by to pekný bonus."

Tréner Miroslav Karhan je legenda nielen trnavského, ale i slovenského futbalu. Vedel si o ňom?
"Je to naozaj veľká legenda. Mám pred ním rešpekt. Tým, že rozpráva po španielsky, mi uľahčuje pobyt v kabíne. Poznám jeho históriu, bol to dôležitý hráč. Som šťastný, že môžem pod ním pracovať.