Nebýva zvykom, že z holandskej Eredivisie prestupujú hráči do slovenskej Fortuna ligy. Spartaku sa ale v priebehu zimnej prípravy podarilo získať zaujímavého stopéra MYENTYHO ABENU. Dvadsaťštyriročný futbalista sa priaznivcom andelov predstavuje v rozsiahlom rozhovore.

Akými slovami by si sa, vo všeobecnosti, opísal?
„Niekto, kto neustále bojuje za svoje sny a nikdy sa nevzdáva. To mi verte. V Utrechte som mal obdobie zranení a rôznych iných vecí, pre ktoré som takmer skončil s futbalom. Z ôsmich rokov som hral futbal možno štyri. Ďalšie štyri som bojoval so zraneniami. Mal som otras mozgu, asi trikrát zlomený nos. Na rok mi odišlo koleno... Hnusné obdobie, ktoré moje telo nezvládalo najlepšie. Niekto sa ma trochu dotkol a bolo „po mne“. Vtedy som pochopil, že musím trénovať ešte tvrdšie. Robiť veci, ktoré som si dovtedy nevedel ani predstaviť. Napríklad som chodil na jogu či začal plávať, navštevoval posilňovňu. Nemalo to konca kraja, bolesť neustupovala. Každý deň som trpel. Neviem prečo a ako, ale jedného dňa to všetko prešlo. V Utrechte som bol v posilňovni tak často, že raz za mnou prišiel tréner a zakázal mi tam viac vkročiť (smiech). Dnes sa skôr venujem stabilizačným cvičeniam a podobným.“

Okrem všetkých negatív si v Utrechte prežil tiež majstrovskú sezónu s tímom do 21 rokov. Aká bola?
„Mali sme dobré mužstvo. Bolo v ňom veľa mladých futbalistov, ale veľmi kvalitných. Viacero z nich dnes hrá v Eredivisie. Získali sme majstrovský titul a postúpili do prvej ligy. Išlo o skvelú školu, pretože sme nastupovali proti celkom do 21 rokov. Nižšie to nie je ohraničené vekom. Z devätnástich mužstiev sme skončili predposlední, ale získali obrovské skúsenosti."

Do prvého tímu si sa neprebojoval. Čo bolo za tým?
„Odohral som veľký počet duelov za druhý tím, aby som spravil vytúžený krok do prvého. Žiaľ, v kádri bol vysoký počet hráčov. V tej dobe mali na moju pozíciu štyroch ďalších a skúsenejších. Nebolo to pre mňa ideálne. Viackrát som bol na lavičke. Povedal som si, že je čas posunúť sa ďalej. Vyšiel z toho nakoniec De Graafschap."

Pochádzaš z hlavného mesta Surinamu – Paramaribo (Južná Amerika, pozn. red.). Ako si sa dostal do Holandska?
„Mal som deväť, čoskoro desať rokov, keď si nás so súrodencami zavolali rodičia a oznámili nám, že sa sťahujeme za lepším životom do Holandska. Povedali, že sme mladí, a keď sa ľúbime, musíme odísť na iné miesto. Jednoducho za lepšou budúcnosťou. V Suriname som dovtedy hrával futbal akurát na ulici s kamarátmi. Poznáte to, bránky si spravíte z kameňov a loptu vyrobíte z toho, čo máte po ruke. Nebolo to nič seriózne. Ale krásne. Po príchode do holandského mesta Utrecht som začal hrať za amatérsky klub VVij. Hral som tam tri roky. Následne sme sa opäť sťahovali ďalej, zhruba 30 km odtiaľ. Podarilo sa mi začleniť do mužstva Elinkwijk. Boli na vyššej úrovni – lepšie tréningy i podmienky. Ich farby som hájil dva roky a potom sa upísal akadémii Utrechtu.“

Bolo pre teba náročné presťahovať sa v mladom veku do inej krajiny?
„Začiatky boli veľmi náročné. Hneval som sa na svojich rodičov. V Suriname som mal všetko – rodinu, kamarátov... Bolo to ťažké, ale nakoniec som im za tento krok vďačný. Ak by sme tam zostali, nikdy v živote by som nemal takéto príležitosti. V podstate vďaka tomu som teraz v Spartaku (úsmev).“

V Suriname sa narodilo viacero známych a úspešných hráčov, napríklad Clarence Seedorf či Edgar Davids. Inšpirovali ťa na tvojej ceste stať sa profesionálnym futbalistom?
„Na začiatku som ich nevnímal. Až neskôr, v Elinkwijku. Trénovali sme trikrát do týždňa, v prvom tíme dokonca aj v nedeľu. Nastavil som si akýsi futbalový stereotyp a začal sa zaujímať o futbalistov z mojej rodnej krajiny. Seedorf, Davids, množstvo mladých, talentovaných hráčov ako Elia, Babel... Chcel som ich napodobniť. Viac som tak dbal o svoje telo, pracoval tvrdšie. Najmä som sníval o hraní na vyššej úrovni. Seedorf dokonca postavil v Suriname štadión. Jedného dňa by som rád urobil pre svojich krajanov niečo podobné. Je to výborná inšpirácia.“

Máš súrodencov?
„Mám dvoch bratov a jednu sestru, študuje právo. Brat je kulturista. V Holandsku patrí medzi piatich najlepších vo svojej kategórii. Druhý brat žije v Suriname, kde pracuje ako moderátor rozhlasovej stanice. Rodičia nikdy nešportovali profesionálne. Športu sa venujú iba moji bratia a synovci. Paradoxne, hlavným športom v rodine nie je futbal, ale kickbox. Jeden zo synovcov bojuje za tím Glory. Do 95 kilogramov, ak sa nemýlim, je v Holandsku najlepší. Otec je vodič kamióna a mama sa stará o starých ľudí.“

A čo škola, aký si bol študent?
„Na školské časy spomínam v dobrom. Otec dohliadal na to, aby som bol v tomto smere do určitej miery zodpovedný. Vyštudoval som športový manažment. Vďaka tomu som získal trénerskú licenciu, môžem viesť hráčov do 16 rokov. Po strednej škole som už ďalej nepokračoval. V Utrechte sme denne trénovali dvojfázovo, bolo pre mňa veľmi náročné skĺbiť školské povinnosti s futbalovými. Niekedy som vynechal školu pre únavu. Som rád, že sa mi podarilo doštudovať. Doma som bol síce lenivý, ale v školskej lavici aktívny. Veľmi koncentrovaný na vyučovanie. Po skončení štúdia som rok viedol boxerské tréningy.“

Aktívnych študentov majú učitelia radi...
„Áno, mali ma v obľube. Môžeš ktorémukoľvek môjmu bývalému učiteľovi zavolať, potvrdí to (smiech). Keď som hral za De Graafschap, prišiel ma na zápas povzbudiť bývalý učiteľ. Bolo to veľmi príjemné. Aj to je znak toho, že som bol dobrý študent.“

Spomínal si boxerské tréningy. Bol si tréner?
„Presne tak. Hral som futbal a popritom som si chcel trochu privyrobiť, no hlavne ma to bavilo. Všetko sa to začalo jedného dňa v posilňovni. Často som boxoval. Prišiel za mnou tréner, ktorý ma videl a ponúkol mi túto možnosť so slovami, či nechcem viesť ľudí, ktorí majú záujem o box, no nie sú na takejto úrovni. Zamyslel som sa a povedal si, prečo nie. Poďme to skúsiť. Bol z toho nakoniec rok. Potom som odišiel do De Graafschap a pre veľkú vzdialenosť som s tým skončil.“

V De Graafschap si strávil rok a pol. Ako hodnotíš ten čas?
„Ako perfektný. Ak by som sa teraz kedykoľvek vrátil, ľudia by boli šťastní. Mal som skvelý vzťah s fanúšikmi. Oceňovali moju mentalitu - nikdy som sa nevzdával a tvrdo bojoval. Chcel som iba vyhrávať. Čakajú to od všetkých v každom stretnutí. Počas zápasov majú priaznivci možnosť hlasovať o najlepšieho hráča. Nebudem klamať, z osemnástich duelov ma asi v štrnástich označili za najlepšieho (úsmev). Boli to pekné časy. Rovnako fungovala kabína, v ktorej bola výborná atmosféra."

Napriek všetkému pozitívnemu si odmietol predĺžiť kontrakt. Prečo?
„Najväčší problém bol ten, že som nehral na svojej pozícii. Nastupoval som na pravom kraji obrany, ale môj post je pravý stredný obranca. V nižšej lige mi to nevadilo, ale po postupe do Eredivisie bolo všetko odlišné. Chcel som sa vrátiť na svoju pozíciu, na ktorej som sa cítil oveľa pohodlnejšie. Rozprával som sa o tom i s trénerom, ktorý mi povedal, že ma vidí ako pravého obrancu. Nechal ma tam. Vtedy sme začali hľadať riešenie v podobe odchodu niekam, kde budem môcť hrať na stopérskom poste. V rámci korektných vzťahov, vždy si každého vážim a rešpektujem, mi to klub umožnil. Odviedol som pre nich kus roboty. Dali mi šancu a s ponukou prišiel Spartak."

Do Spartaka Trnava si prišiel vystužiť práve stopérsky post. Odmalička si hral na tejto pozícii?
„V prvom klube VVij mi tréner povedal, že som veľmi rýchly, mám hrať v útoku. Ako dieťa ste však aktívny, beháte po každom kúsku ihriska a chcete dať gól. Robili to všetci moji spoluhráči. Nikto nemyslel na defenzívu. Bol som vždy ten, ktorý zostával vzadu a „kryl im chrbát". Tak sa zo mňa pomaly stával stopér."

Nestáva sa často, že futbalisti z prestížnej holandskej Eredivisie prestupujú na Slovensko. Ako to vnímaš?
„Na začiatku všetkého bol telefonát od môjho agenta, ktorý sa ma spýtal, čo by som povedal na slovenský angažmán. Priznám sa, že dovtedy som Spartak neregistroval, taktiež ani Fortuna ligu. Hľadal som si informácie, videl, že mužstvo získalo minulý rok majstrovský titul a predstavilo sa v Európskej lige. Môj záujem okamžite vzrástol. Štadión je perfektný, rovnako fanúšikovia. Ľudia tu žijú futbalom, každý o ňom hovorí. Som ten typ, ktorý chce iba vyhrávať, toto sa mi páči. Mentalita v porovnaní s holandskou je mierne odlišná. Už teraz viem, že na konci všetkého to bude pre mňa veľmi dobrá skúsenosť. Naučí ma nové veci.“

Aká je z tvojho pohľadu holandská liga?
„Technická, veľmi rýchla. Jedným slovom by som ju opísal – futbalová. Každý sa tam snaží hrať kombinačný, otvorený futbal. Ide o dobrú ligu, disponuje niekoľkými kvalitnými tímami ako Ajax, PSV či Feyenoord. Proti poslednému menovanému som hral prvý duel a vyhrali sme (úsmev)."

Po príchode do malého Ríma si v zimnej príprave hral pravidelne celé zápasy. Dodalo ti to sebadôveru?
„Samozrejme. Bolo to pre mňa veľmi dobré. V Turecku sme hrali tri súboje a vo všetkých som odohral deväťdesiat minút. Telo dostalo poriadne zabrať. Na konci sústredenia som sa cítil zničeno, ale nesťažoval som sa ani nič podobné. Takto to má vyzerať. Pomohlo mi to. O pár dní neskôr som opäť odohral plnú minutáž v generálke. Je to znak toho, že som pripravený na zdolávanie výziev."

Ako sa ti v Spartaku, zatiaľ, páči?
„Tieto dni sú pre mňa jednoduchšie. Spoznal som sa s novým kolektívom, adaptoval sa k podmienkam. Strávili sme spolu veľa času, čo je výhoda. Štadióne má klub skvelý. Vždy, keď idem okolo alebo sme vnútri, predstavujem si plné tribúny s chorálmi od fanúšikov. Neviem sa dočkať domácich súbojov, aby som to zažil. Možno by to nikto nepovedal, ale priaznivci vám v konečnom efekte dokážu dodať zhruba 20 % energie navyše. Všetko ide podľa predstáv."

Čo očakávaš od slovenskej Fortuna ligy?
„Rozprával som sa o nej v kabíne s chalanmi. Povedali, že je v nej množstvo súbojov. Musíte byť tvrdý a do určitej miery agresívny, aby ste ich zvládli a získali pre svoj tím výhodu. V Holandsku to nie vždy platilo. Niektoré tímy prišli, začali nakopávať lopty a len utekať. Pripravovali sme sa na ťažký boj vo všetkých stretnutiach."

Aké ciele si si stanovil po príchode na Slovensko?
„Chcem vyhrať všetky zápasy. Musíme ísť krok za krokom oproti svojim cieľom. Nielen ja, ale všetci sa budeme snažiť eliminovať silné stránky súpera. Iba tak máme šancu víťaziť. Samozrejme, musíme k tomu pridať boj, potom je tu dobrá šanca. Budem úprimný, vôbec sa nesústrediť na tri či štyri kolá dopredu. Pozerám sa iba na najbližší súboj. Videl som akurát čo to o našom najväčšom rivalovi, keďže o ňom počúvam z každej strany. Otvárajú nový štadión, bude to šialené stretnutie."