Dobrivoj Rusov: Čo nás nezabije, to nás posilní

Dobrivoj Rusov: Čo nás nezabije, to nás posilní

Do Poľska odchádzal ako jeden z najväčších brankárskych talentov na Slovensku. Bohužiaľ, pre rôzne okolnosti sa v priebehu troch rokov nedokázal prebojovať na post jednotky. Hlavou sa mu vírili všelijaké myšlienky, no jedna bola najsilnejšia – návrat domov. Podarilo sa. DOBRIVOJ RUSOV v dialógu na víkend približuje nielen náročné časy v drese Piastu Gliwice, ale tiež ako si znova prinavrátil chuť do futbalu.

Dobo, ako si zareagoval, keď už bolo isté, že sa môžeš vrátiť domov?
„(Úsmev). Bola to moja priorita. Potešil som sa. Spartak ma kontaktoval už minulý rok. Brankársky post však bol dobre obsadený a mne plynul posledný polrok zmluvy. V tom čase bolo pravdepodobné, že odíde Adam Jakubech. Z toho dôvodu sme sa rozprávali o mojom návrate. Gliwice ma ale nechceli pustiť skôr, ako mi vyprší kontrakt. Nebol som tam vôbec šťastný, nevidel zmysel ďalšieho zotrvania. Chcel som zmenu. Do úvahy u mňa pripadal iba návrat do Spartaka. V Piaste mi ponúkli predĺženie zmluvy, mohol som odísť i do Česka. Vedel som, že v Spartaku ma bude futbal baviť najviac. Keďže som vtedy nemohol prísť, klub angažoval Maťa Chudého. V zime príležitosť nebola, pretože v bráne stál Vantruba. Nakoniec sme sa dohodli v lete. Vo futbale to býva rôzne, niekto vám niečo sľúbi a nakoniec z toho vzíde. Chcem sa poďakovať za veľmi korektný prístup od pána Hoftycha. Čo mi sľúbil, to aj dodržal – v zime ma kontaktoval, rozobrali sme situáciu v kádri. Dohodli sme sa, že sa mi ozve pred letom a skúsime to dotiahnuť. Na nič iné som nemyslel.“

V Gliwiciach si strávil tri roky. Čo všetko ti dal angažmán v Poľsku?
„Najviac asi tréning trpezlivosti (úsmev). Nebolo to tam vôbec jednoduché. Veľa som toho neodchytal, či už kvôli mne alebo ďalším okolnostiam. Na druhej strane, dalo mi to veľa. Videl som poľskú brankársku školu, inú ligu. Extraklasa má svoju kvalitu, točia sa v nej veľké peniaze. Kluby si vďaka tomu môžu dovoliť priviesť výborných hráčov z iných súťaží. V kluboch vzniká následne obrovská konkurencia. Každý zápas je ako boj o život. Bojuje sa o všetky body, keďže aj v Poľsku sa delí tabuľka na dve polovice. Je dôležité dostať sa do osmičky. Spartak niečo podobné zažil v minulej sezóne. Nazbieral dostatok bodov, ale pred rozdelením nemal nič vyhraté. Čakali ich stretnutia proti mužstvám v hornej šestke. Musím iba zopakovať, napriek tomu, že som nechytal, mi to dalo veľa.“

Najmä po psychickej stránke? Pre brankára nie je nikdy príjemné byť na druhej koľaji...
„Samozrejme. Mladý brankár musí chytať, to asi povie každý. Taký je však futbal. Dnešný trh je preplnený hráčmi a konkurencia je veľká. Keď idete do kvalitnejšej ligy, treba očakávať silnejšiu konkurenciu. Mne to nevyšlo podľa predstáv. Po futbalovej, ale aj životnej stránke nám Poľsko ako rodine dalo lekciu. Žili sme vonku. Keby sme s manželkou sami, možno by to bolo iné. Bola s nami dcérka, ktorá začala chodiť do škôlky. Získali sme životné skúsenosti. Prešli sme si rôznymi obdobiami i ťažkými. S českými a slovenskými spoluhráčmi sme vytvorili výbornú partiu – Bukata, Mráz, Papadopulos či Nešpor. Futbal nie je všetko. Pre návrat do červeno-čírnych farieb som sa rozhodol najmä pre rodinu, aby boli šťastní a vynahradil som im to.“

Takmer si siahol na majstrovskú trofej. Vtedy bolo všetko v poriadku?
„Síce som nechytal, ale bola to pekná cesta. Pozeral som sa z pohľadu tímu. Vytvorila sa dobrá partia. Nie som taký, že keď nechytám, sa hnevám. Športovo áno, ale želal som mužstvu úspech. Prežili sme krásnu sezónu, do posledného kola boj o titul. Vynikajúca skúsenosť a pekné spomienky.“

Paradoxne, v tom čase ťa viedol tréner Látal, ktorý po tvojom návrate prevzal Spartak. Aký máte spolu vzťah?
„Myslím si, že dobrý. Neviem, ako je to z jeho strany, ale verím, že v poriadku (smiech). Rešpektujem ho ako osobu, ktorá vo futbale dosiahla veľa. Nie je ľahké hrať sedem rokov v Nemecku za Schalke. Určite má dobré skúsenosti a o futbale vie veľa. Vždy tam bol rešpekt. Napriek tomu, že som pod ním nechytával, cítil som od neho dôveru. Poviem to takto, po určitom čase som vnímal, že môžem ísť chytať. Vznikla súhra náhod, trénera odvolali, následne sa o tri mesiace vrátil. Bolo to rozhádzané. V Poľsku s Piastom, nehovorím, že ide o zlý klub, ale o titul by mali hrať finančne päťkrát silnejšie mužstvá, hrať do posledného kola o titul, si zaslúži rešpekt.“

Keď sa spätne obzrieš, cítiš trpkosť alebo si vďačný?
„Cítim vďaku. Veľa ľudí si myslelo, že do Poľska nemám prestúpiť. Niektorí dokonca tvrdili, že je to dedina (smiech). V situácii, v akej som bol ja – mal som dvadsať rokov, chytával za reprezentáciu do 21 rokov, nebola príležitosť vybrať si niečo iné. Bola to jediná ponuka na stole. Viem, ako to chodí, manažér ma upozorňoval a po týchto troch rokoch som o tom zistil ešte viac. O slovenskú ligu príliš záujem nie je. V Poľsku chytá brankár za mužstvo zo stredu tabuľky, je o neho záujem. Za milión tak napríklad prestúpil jeden zo Zabrze a to nemuseli hrať ani o titul. Agenti navštevujú zápasy, sledujú hráčov. Poliakov je viac ako dosť, ako som hovoril, točia sa tam obrovské peniaze. Vnímal som to ako šancu, pretože odísť z Fortuna ligy do vyššej súťaže je skok. Počúval som názory, že mám odísť do Nemecka či Anglicka. Nevnímam to nijako trpko. Tri roky som nechytal, iba niekoľko duelov. Nie je to úspešné obdobie, ale tak to vo futbale chodí. Čím skôr sa s tým zmierim, tým lepšie.“

V náročných časoch ti bola oporou rodina?
„Ak by neboli so mnou v Poľsku, pravdepodobne sa po polroku vrátim domov. V živote futbal nie je všetko. Ide o moju prácu, odvádzam maximum, snažím sa trénovať najlepšie ako viem. Na prvom mieste mám rodinu. Trénoval ma tréner, ktorý bral futbal na prvé miesto, ale neskôr pochopil, že ide iba o hru. Snažím sa tým uživiť rodinu. Podpora od nich bola na nezaplatenie.“

Po vypršaní kontraktu si polroka nehral futbal. Čo si vtedy prežíval?
„S pánom Hoftychom sa poznáme dlhšie. Pod ním som začal v Spartaku chytať. Veril som, že to bude korektné. Nikdy však neviete. Klub má svoj rozpočet. Pokojne mohla nastať situácia, že by bol k dispozícii brankár, ktorý chytal tri roky pravidelne. Nezazlieval by som im to. Chcem sa preto ešte raz poďakovať za dôveru. Nie je ľahké nechytať, resp. nehrať šesť mesiacov. V mojom prípade to hodnotím ako pozitívnu vec. Vďaka tomu som nastúpil do prípravy s veľkou chuťou. Futbal mi chýbal. Samozrejme, určite som polroka nesedel doma pred televízorom. Snažil som sa pripravovať individuálne. Keď dáte do toho všetko, dokážete sa vypracovať. Nechcem hovoriť o správnom či nesprávnom rozhodnutí, ale čo sa týka obnovenia chuti do futbalu, tak som si vybral správne.“

Spomínaš, že si našiel opäť chuť do futbalu. Uvažoval si, nedajbože, nad koncom kariéry?
„Futbalista, ktorý zažije rovnaké tri roky ako ja, má rôzne myšlienky. Niekto nehráva rok a nevie to vydržať, odíde preč. Nemal som ale inú možnosť. Snažil som sa dohodnúť o predčasnom konci, nedalo sa. Kúpili ma, mohli si so mnou robiť čo chceli. Futbal mi prestal chutiť najviac ako sa dalo. Potreboval som nový impulz. Keď si vybavím predchádzajúce pôsobenie v Spartaku, tu som doma, nemusím sa pozerať na to, že keď prídem domov, rodina je nešťastná. Mám istotu, že budeme šťastní. Ide o skladačku, pri ktorej musí do seba všetko zapadnúť. Len tak môžete podávať najlepšie výkony.“

Najväčším paradoxom je, že po tom všetkom, čo tu hovoríš, ti klub ponúkol nový kontrakt.
„Bolo to zaujímavé. Vedeli, že som mladý brankár, poznali ma. Nerád by som konkretizoval s čím to všetko súvisí – nedostatok šancí. Boli obdobia, keď som cítil, že môžem chytať. Nestalo sa tak. Silou mocou ma prehovárali k predĺženiu kontraktu. Musel som sa smiať. Mám ťažké srdce, ako sa zachovali v iných prípadoch. Zhruba rok som mal jasno v tom, čo chcem. Som šťastný, že sme sa so Spartakom dohodli.“

Vnímaš život pohľadom – všetko je tak ako má byť, alebo si sa niekedy obzrel za tromi rokmi a premýšľal nad tým, čo ak, resp. keby?
„Skôr sa riadim podľa danej situácie. Vtedy bola pre mňa najlepšia voľba odísť do Poľska. Pri odchode som sľúbil, že sa jedného dňa vrátim domov. V prípade, že zostanem, možno by neprišiel Adam Jakubech, ktorého klub získal na základe môjho odchodu. Prišiel v mladom veku. Spartak by zrejme nezinkasoval za neho peniaze, pretože o tom to je. Nemôžeme zabudnúť ani na Maťa Vantrubu. Ktovie ako by to vyzeralo. Neľutujem nič. Videl som inú ligu a brankár, ktorému som kryl chrbát, bol veľkou konkurenciou. Veľa som od neho napozeral. Samozrejme, keby viem, ako pôsobenie v Poľsku dopadne, zostanem v Spartaku. Avšak, o poznatky, ktoré som získal, by som nechcel prísť. Prestup mi dal do života veľa. Ťažké chvíle nás posúvajú dopredu ako v profesionálom, tak i súkromnom živote. Čo nás nezabije, to nás posilní.“

Aké najväčšie rozdiely si vnímal oproti Fortuna lige?
„Najviac z pohľadu marketingu. Ligu výborne prezentujú. Väčšina súbojov z daného kola sa vysiela v televízii. Prvý s posledným alebo súboje zo stredu tabuľky, všetky sú zaujímavé. Ľudia si za zápasy zaplatia, kluby majú z práv peniaze pre rozvoj futbalistov, budovanie ihrísk a akadémií. Veľmi im pomohlo Euro 2012. Štadión Spartaka je pre mňa aj tak najkrajší. Očami Trnavčana tvrdím, že bez problémov by obstál i v Poľsku. Neboja sa tam chodiť rodiny s deťmi na futbal, pretože v prípade problémov inkasujú mužstvá obrovské pokuty. Ide o veľkú krajinu, na negatíva sa nesústredia. Verím, že po dobudovaní infraštruktúry bude aj u nás kultúrne prostredie. Fanúšik nájde na štadióne pohodlie a služby, ktoré vyžaduje. Výstavba nových štadiónov je dobrým krokom k zlepšeniu.“

Do akého prostredia si sa vrátil v malom Ríme?
„Do iného. Zažil som obdobie, keď sa štadión prerábal. Podmienky boli v tej dobe trochu obmedzujúce. Teraz, keď som sa vrátil, mi to tu vyrazilo dych. Základné veci – posilňovňa, regenerácia, jednoducho všetko máme po ruke. Komfort je zabezpečený. Môžeme sa sústrediť na tréningy a zápasy. Vrátil som sa do dobrej partie chalanov, aj čo sa stretávam s ľuďmi v klube. Už len, aby sa pridala čerešnička na torte – výkony na ihrisku. To je najdôležitejšie.“

Máš aj nového trénera brankárov – Pavla Kamescha. Aký je?
„(Úsmev). Už skôr som mal referencie, že sa mám na čo tešiť – výborný tréner a človek. Všetko sa potvrdilo. Ide o ďalšiu, pre mňa, dôležitú vec. Momentálne som spokojný. Nie vždy sa zhodnete s filozofiou trénera. Moje očakávania sa ale naplnili. Futbal ma baví. Cítim sa dobre. Tvrdo a veľa trénujeme, čo mi vyhovuje.“

V minulej sezóne sa Spartak dočkal vytúženého majstrovského titulu. Sledoval si jeho cestu na vrchol?
„Celé tri roky. K Spartaku mám veľký vzťah. Je jedno, či by som býval niekde inde alebo hral v inej lige. Vždy ho budem sledovať. Sezóna bola neuveriteľná, určite by som bol rád členom kádra. Bohužiaľ, tak to v živote nefunguje, nemôžete si vždy vybrať len to najlepšie. Prial som to fanúšikom, čakali dlho. Keď som videl oslavy, ako si to všetko užili, myslím, že nemajú konkurenciu široko ďaleko. Obzvlášť nie na Slovensku.“

Titul je už ale minulosťou. Podobne ako Spartak, aj ty zažiješ premiéru v novodobej edícii Ligy majstrov. Tešíš sa?
„Keď sa povie Liga majstrov, každý vie, o čo ide. Teším, samozrejme. Žiaľ, budú to stretnutia o všetko. Sezóna je dlhá. Môže sa stať, že nám nevyjde jeden súboj. Verím, že sa pripravíme najlepšie ako vieme a postúpime ďalej. Dáme tak fanúšikom možnosť vypredať štadión. Veľmi rád by som si zahral proti Legii. Pekná predstava, ale aj náročná. Mám individuálnu motiváciu. Celé mužstvo je motivované. Musíme sa pripraviť mentálne. Čaká nás poriadny tlak.“

S letnou prípravou si spokojný?
„Myslím, že sme odviedli maximum. Splnili sme všetko, čo od nás tréneri chceli. Užil som si ju. Po polroku mám veľkú chuť do futbalu. Chcel som sa pripraviť na 100 %. Nie je jednoduché naskočiť do tréningového procesu, k tomu tak ťažkého, aký má Pali Kamesch (tréner brankárov, pozn. red.). Mrzia ma výsledky. Netreba ich brať nejako vážne. Mám 25 rokov, zažil som prípravu s katastrofálnymi výsledkami a sezóna bola výborná. Príde Liga majstrov a Fortuna liga. Až tam sa ukáže.“

O brankároch sa hovorí, že majú svoj svet. Zažil si to v Poľsku alebo teraz po návrate v Spartaku?
„(Úsmev). Aj tréner Kamesch nám prízvukuje, že sme iná disciplína. Tímu sa nemusí vždy dariť, ale brankár ho môže podržať. V takomto prípade treba byť sebec. Nie doslova. Jednoducho sa sústrediť na svoj výkon. Pomôcť chalanom zákrokom, organizáciou. Sme súčasť družstva. Brankár sa musí vždy pozerať na seba, aby podal najlepší výkon.“

S akými cieľmi si sa vrátil?
„Rád by som stabilne chytal. Športová rivalita musí byť. Vytvorila sa dobrá partia brankárov. Veľmi sa mi tu páči. Chalani sú super, budeme si navzájom priať. Keď sa dostanem do brány, chcem podávať vyrovnané výkony. Najhlavnejší cieľ je ísť od zápasu k zápasu a koncentrovať sa. Nemám vo zvyku si dávať prehnané ciele.Všetko sa dostaví dobrými výkonmi.“

Foto: Lukáš Grinaj (www.tomysmeelmajstri.sk)

aktuálne na spartak.sk