V pätnástich rokoch sa mu naskytla príležitosť, o akej sníva väčšina jeho rovesníkov. Dnes by však podobný krok neurobil. Po návrate z Anglicka pocítil tvrdú, slovenskú realitu. Začal od nuly a dnes je kapitánom trnavskej juniorky v tretej lige. V rozsiahlom rozhovore s JÚLIUSOM GOMBALOM sa dočítate napríklad to, ako vníma svoje mládežnícke časy, či niečo ľutuje, ale i jeho pohľad na aktuálnu situáciu v béčku Spartaka.

Takmer desať rokov si pôsobil v štrukturách Dukly Banská Bystrica. Ako si spomínaš na svoje začiatky?
"V tom čase mala Dukla úplne iné meno ako teraz. Pamätám si, ako som chodil na zápasy UEFA, napríklad proti Benfice. S aktuálnou situáciou sa to nedá porovnať. Z Bystrice som odišiel v pätnástich rokoch do Anglicka. Už vtedy sa to začalo kaziť, ťahali z posledného."

Banská Bystrica vychovala viacero výborných futbalistov. Mrzí ťa, ako tam futbal nakoniec dopadol?
"Určite, je to smutné. Futbalisti tam mali veľké zázemie a výborné podmienky. Fungovali sme pod dobrými trénermi. Veci išli tak, ako sa na zdravý klub patrí. Ťažko povedať, prečo sa to nakoniec takto vyvinulo."

Ako si spomenul vyššie, v pätnástich si odišiel do akadémie Birminghamu City. Ako k tomu prišlo?
"Po jednom zápase za národný tím ma s touto ponukou oslovil môj bývalý agent Emil Kovarovič. Ako mladý hráč som, samozrejme, neváhal. Prišiel som tam v piatok, na ďalší deň mal byť zápas a v nedeľu cesta domov. V priebehu troch dní si ma chceli pozrieť. Zhodou náhod bolo zlé počasie, veľmi snežilo. Absolvovali sme jeden tréning na umelej tráve. V rámci neho sa hral zápas, po ktorom mali o mňa eminentný záujem. Bol to pre mňa príjemný šok, neprišlo mi, že by som robil niečo iné ako ostatní. Všetko však zapadlo dokopy, zohralo v tom rolu aj šťastie."

Z trojdňovej skúšky vzišiel teda trojročný angažmán?
"Presne tak. Ďalej to funguje štýlom, že mladí hráči podpíšu mládežnícky kontrakt. Až po dovŕšení osemnástich rokov sa presúvajú buď do béčka alebo áčka. Následne vedenie rozhodne, kto z nich dostane profesionálny kontrakt. Také šťastie som už nemal. Z nášho tímu dostali podobné privilégium iba dvaja hráči. V tej dobe sa menili majitelia, jedného z nich zavreli pre daňové podvody. Aj preto je Birmingham dnes na tom tak, ako je. Opustil nás i manažér akadémie. Možno, keby klub normálne funguje, podarí sa mi získať zmluvu na ďalší rok. Nestalo sa a vrátil som sa na Slovensko."

Svoje kroky si nasmeroval opäť do Banskej Bystrice?
"Nie. V tom čase už hráčom neplatili peniaze aj polroka. Tím hral Corgoň ligu a prechádzal si veľmi zlým obdobím. Dohodol som sa s Podbrezovou, ktorá hrala druhú ligu. Mali ambíciu postúpiť. Trénoval som dokonca s áčkom. Môj vek mi dovoľoval nastupovať i za starší dorast."

Vráťme sa ešte k Birminghamu. Aké podmienky si tam našiel?
"Také, ktoré sa nedajú porovnať so Slovenskom. Prišiel som a mal k dispozícií všetko – stravu či bývanie. Bývali sme spolu s Jakubom Hroncom u jednej pani. Fantasticky sa o nás starala. Na jednej strane bolo fajn, že som mal pri sebe Slováka, ale na druhej ani nie. Tým, že sme boli dvaja, nenaučil som sa tak dobre po anglicky. Prvý rok som skoro vôbec nerozprával, všetko som riešil cez Jakuba. Nesnažil som sa ju teda rozvíjať."

Lepší angažmán nevyšiel nielen tebe, ale aj jemu. Keď sa za tým všetkým obzrieš, čo ťa najviac mrzí?
"Ťažko povedať. Robil som, čo som mohol. Nebolo tam niečo, pričom by som si povedal, že sa to dalo urobiť aj inak. Bolo nás desať, z ktorých len dvaja dostali profesionálne zmluvy. Nebolo to tak, že z tých všetkých sme ju nedostali len my dvaja. Rozhodujú i sympatie a šťastie, že práve na vás ukáže tréner."

Talentovaní mladíci bežne odchádzajú do zahraničia skoro. Urobil by si opäť takýto krok?
"Z vlastnej skúsenosti môžem povedať, že nie. Slováci sú, žiaľ, takí, že vám dávajú pocítiť zahraničný angažmán. Po návrate som riešil aj Duklu. Povedali mi, aby som sa vrátil do Anglicka, kam som od nich odišiel. Môj odchod mi dávali pocítiť. Odchádzať v pätnástich rokoch je veľmi skoro. Dosť som sa natrápil, nikoho nepoznal a skoro vôbec som nevedel komunikovať. Áno, je pravda, že mi dali všetko potrebné. Prakticky nič okrem futbalu sme nemuseli riešiť. Pri takomto bezstarostnom živote spohodlniete. Upísal som sa Podbrezovej, kde mi to nevyšlo. Tá situácia sa so mnou vliekla dlho."

Keby sa rozhodneš neprijať ponuku na odchod, zmenilo by sa niečo?
"Neviem. Dokončil by som mládežnícky vek, až po dorast, v Bystrici a možno v dvadsiatich rokoch by ma zobrali napríklad do Sparty Praha. Vtedy by sa určite moja kariéry vyvíjala inak. V podobnej situácií je aj Kubo Hronec. Rok bol v Bulharsku, vrátil sa a teraz oblieka dres Petržalky. Chalani, ktorí s nami hrali v Birminghame, sa taktiež nedokázali výraznejšie presadiť. Jedine Nathan Redmond je v Southamptone a Jack Butland zastáva pozíciu jednotky v Stoke City. Na jednej strane sú všetci ohúrení, že ste v Anglicku, ale mne to nevyšlo. Hranica medzi úspechom a neúspechom je v tomto prípade naozaj tenká. Keď to nevyjde, musíte si hľadať klub, prakticky začať od nuly."

Juniorka Spartaka nedávno nastúpila proti proti West Ham United B. Po siedmich rokoch si sa tak stretol s Terrym Westleym, tvojim niekdajším trénerom. Aké to bolo?
"(Úsmev). Hneď si ma pamätal, dokonca aj môjho ocina, s ktorým prehodil pár slov na tribúne. Najprv som nevedel, že je tu. Až neskôr som sa dočítal na spartakovskej stránke, že spolu s tímom pricestoval i Terry. Trénovali na Slavii, kde sme sa stretli. Bolo to veľmi príjemné stretnutie. Zaujímalo ma, prečo odišiel z Birminghamu, jeho napríklad to, ako sa mi darí."

Dá sa povedať, že máš na Birmingham ťažké srdce?
"Vôbec. Nemám mať prečo. Bolo to moje rozhodnutie. Nikto ma do toho netlačil, nemusel som tam ísť. Chcel som si to vyskúšať. Neverím, že by niekto v pätnástich rokoch odmietol takú ponuku. Cítim len menšiu ranu. Po návrate sa to zlomilo tak, že začínam od nuly a znova si budujem svoju kariéru."

Počas svojej kariéry si mal možnosť obliekať aj najcennejší dres, ale iba po U17. Prečo?
"Každý futbalista či celkovo športovec, ktorý reprezentuje svoju krajinu, vníma niečo podobné ako česť. Rovnaké to bolo u mňa. V tom čase sme reprezentovali iba dvaja hráči zo zahraničia, zvyšok hrával na Slovensku. Samozrejme, tým pádom sa na mňa zvyšovali nároky. Čakali odo mňa viac, to je dôvod, prečo mi to nevyšlo aj ďalej. Nikdy som nebol líder, ktorý by vynikal nad ostatnými."

Na Slovensku si okrem Podbrezovej obliekal aj dres Senice. Paradoxne, debut v najvyššej súťaži prišiel proti Spartaku.
"Presne tak. Vtedy som nahral aj na gól. Bolo to pekné obdobie, ale nedokázal som sa výraznejšie presadiť do základnej zostavy. Nastupoval som na desať až pätnásť minút. Ťahalo sa to so mnou dlho, aj počas minulej sezóny, v druhej lige, to bolo pre mňa frustrujúce. Nemal som stabilnú pozíciu."

Minulá sezóna bola, z pohľadu juniorky, zaujímavá. Napriek tretiemu miestu ste sa na jar nedokázali zachrániť. Čím si to vysvetľuješ?
"Prvý polrok sme mali veľmi dobrý tím, čo sa odzrkadlilo najmä na ihrisku. Bojovali sme jeden za druhého a vďaka tomu vybojovali historicky najvyššie umiestnenie. Po zime sa káder obmenil, prišlo veľa nových hráčov. Odišli nám kvalitní futbalisti, čo bol problém. Ťažko sa mi to hodnotí, zlomový duel prišiel s Pohroním a ten nám nevyšiel. Všetci sme boli z toho, samozrejme, smutní. Výborná jeseň a nakoniec zostup."

V Spartaku si, spolu s Magdolenom a Juhásom, zotrval. Prirástlo ti to tu k srdcu?
"Všetko tu poznám, nemal som dôvod odchádzať. Ak by som išiel, napríklad do druhej ligy, opäť by som začínal od začiatku. Tréner Ekhardt ma trochu poznal, chodil na naše zápasy. Zostal tu Marek Ujlaky. Tím sa síce znovu budoval, ale zvykol som si tu. Určite mám k tomuto klubu sympatie. Tým, že som zostal, nič nestratím. Chcem si vyskúšať, ako budem reagovať na všetky odohraté zápasy. Takú sezónu som ešte nemal. Potom uvidím, či sa môžem posunúť ďalej. Natrénoval som milión hodín, no hrať stretnutie je niečo iné. Ak by som už nenapredoval, potom to nemá význam."

V aktuálnom kádri patríš k najskúsenejším hráčom. Dôkazom toho je i kapitánska páska na tvojom ľavom rukáve. Už si sa do novej pozície vžil?
"Je to pre mňa premiéra. Byť kapitánom nie je jednoduché. Sú to prepojené nádoby – kapitán, hráči a tréner. Keď chce niečo riešiť, tak cezo mňa. Učím sa každým súbojom. V dorastoch i žiakoch som sem tam pásku mal, ale pri mužoch je to niečo úplne iné."

Dokážeš na svojich spoluhráčov zdvihnúť hlas?
"Určite, dokážem. Teraz to aj potrebujú. Prišlo k nám veľa mladých chalanov z dorastu. Stále si na mužský futbal nezvykli. Žijú v takom dorasteneckom, kde sa nehrá až tak do tela. Z Nemšovej sa proti nám postavili dvojmetroví chlapi, tam treba hrať úplne inak. Odzrkadlilo sa to na výsledku."

Novú skúsenosť prežívaš aj na poste stopéra. Mám pravdu?
"Áno, je to pravda. Pôvodne som do Trnavy prichádzal posilniť ofenzívu. V jednom dueli sa zranil Hrebík, tréner sa ma tréningu spýtal, či zvládnem pravého obrancu. Povedal som, že s tým nemám problém. Hrával som tam. Stopér je ale oveľa ťažší post. Súboje tam vyznievajú inak, futbalista má loptu na kopačke častejšie. Zvykám si, aj do hlavičiek musím chodiť iným štýlom a získavať loptu, nie ju, ako útočník, predlžovať. Priznám sa, že na pravom obrancovi sa mi páčilo. Mohol som si dovoliť viac, aj ofenzívny výpad."

Aké najväčšie rozdiely vnímaš medzi treťou a druhou ligou?
"Veľký rozdiel medzi nimi nie je. Iba ten, že žiadny tím sa nepozerá na juniorku ako béčko Spartaka. Mužstvo berú ako Trnavu a dokážu sa na ňu poriadne vyburcovať. Rozdiel je ale určite v kvalite hráčov. Tí najlepší hrajú najvyššiu súťaž."

Ako sa ti pozdáva štart v tretej lige?
"Ťažko sa mi hodnotí, keďže máme oveľa menej bodov akoby sme, podľa predvedenej hry, mali mať. V každom stretnutí sme boli minimálne vyrovnaným súperom. Nevyužité šance nás stáli veľa bodov. Na druhej strane, dostávame góly po individuálnych chybách, na čo by sme si mali dávať väčší pozor. Väčšina chlapcov, ako som povedal vyššie, hrá za mužov prvú sezónu. Musíme sa len zlepšiť."

Aktuálne ťaháte nepríjemnú sériu troch duelov bez víťazstva. Čím si to vysvetľuješ?
"Je to dôsledok neskúseného, mladého tímu. Do zápasu nastúpime nekoncentrovaní a ťahá sa to s nami celý polčas. Po zmene strán hráme na jednu bránu, no nevieme si vypracovať príležitosť, keď áno, nepremieňame ich. Na našej útočnej hre musíme zapracovať. Nie je to iba o jednom hráčovi, ale o celom tíme."