Futbal nepíše vždy iba pekné príbehy. Píše aj také, z ktorých sa často dá poučiť či zobrať si inšpiráciu. K inšpiratívnym futbalistom patrí určite ANDREJ LOVÁS. Vinou zranení, žiaľ, doteraz nemohol naplno ukázať svoje „ja“. Napriek dvom ťažkým zraneniam v krátkom období sa nevzdal. Trpezlivo pracoval na návrate a v ostatnom kole si po desiatich mesiacoch pripísal dvadsať minút v najvyššej súťaži. V rozsiahlom rozhovore prezrádza, čo všetko v priebehu dvoch rokov v malom Ríme prežil.

V Spartaku si takmer dva roky. Vinou zranení si však zasiahol iba do ôsmich stretnutí. Ako to vnímaš, keď nemôžeš, pre neovplyvniteľné okolnosti, ukázať naplno svoj potenciál?
"Je to nepríjemné. Najmä z toho hľadiska, že aj ľudia to berú inak, nie sú tak objektívni. Posudzujú, žiaľ, na základe toho, že človek naozaj za to nemôže, keď sa zraní alebo sa mu niečo stane. Myslím si, že prvú prípravu som mal rozbehnutú veľmi dobre. Škoda, že prišlo zranenie. Nebolo to síce nič vážne, ale poznačilo mi to celú sezónu.“

Zranenie prišlo v prípravnom stretnutí pred majstrovskou sezónou. Čo sa vlastne stalo?
„Bolo to v Jaslovských Bohuniciach proti Gyirmótu. Pri hosťujúcej lavičke zviedol Matúš Čonka súboj s protihráčom, ktorý ho neustál a priľahol mi koleno. Počul som prasknutie. Dúfal som, že to nebude nič vážne, nakoniec „len“ meniskus. Po dvoch mesiacoch som bol späť. Na jeseň som sedel na lavičke proti Žiline a v Michalovciach nastúpil na prvé minúty.“

Na tvoju škodu sa poskladal silný kolektív, ktorý ťahal za jeden povraz. Mužstvu sa darilo. Tréner príliš nemenil zostavu. Bral si to ako fakt?
„Samozrejme. Vôbec nemal dôvod zasahovať do niečoho, čo fungovalo. Niekoľko šancí som dostal v pohári, za čo som bol rád. Vážil som si tiež pár minút v lige, ktoré sa naskytli.“

Na začiatku aktuálnej sezóny prišla nová príležitosť. S akými pocitmi si do nej vstupoval?
„U mňa nehrá rolu či ide o letnú, či zimnú prípravu. Letná je ale nejaká zakliata. V zime trénujete na umelej tráve, ktorá predurčuje k svalovým zraneniam. V slnečných mesiacoch máte „pohodu“, no bola pre mňa osudnou.“

Osud to zariadil tak, že si sa znova zranil v Jaslovských Bohuniciach, a k tomu všetkému na tom istom mieste. Znie to až neuveriteľne...
Boli sme tam celý týždeň na sústredení. V priebehu predzápasového tréningu mi niektorí chalani povedali, aby som si dával pozor, že na tomto mieste som sa pred rokom zranil. Prišiel druhý deň a v pätnástej minúte, po žiadnom súboji, som sa zrazu ocitol na zemi. Hneď som vedel, že je zle. Koleno to nevydržalo. Išlo o to isté, akurát teraz roztrhnutý krížny väz.“

Operácia ťa vyradila z hry na sedem mesiacov. V priebehu dvoch sezón ďalšia dlhá odmlka. Čo sa ti odohrávalo v hlave?
„Niečo podobné som už zažil, len horšie. V osemnástich som absolvoval prvú plastiku kolena, dva roky na to replastiku. Vedel som, čo ma čaká. Nebolo až tak ťažké sa s tým vyrovnať či na to všetko pripraviť. Išiel som si za svojim a povedal, že ma to jednoducho nezastaví a chcem to skúsiť. Vďaka doktorom, sestričkám na rehabilitácii v Galante i kondičnému trénerovi Dávidovi Moravcovi, sa mi podarilo dať koleno do takého stavu, že nemám bolesti a je to celkom v poriadku.“

Čo všetko si absolvoval v rámci rekonvalescencie?
„Prvý týždeň som bol doma a cvičil sám, cviky mi dal doktor. Následne som prešiel na rehabilitácie do Ružomberka, kde mi dávali do kolena plazmu (liečba krvou, pri ktorej sa urýchli hojenie, pozn. red.) a elektrinu. Potom som prišiel do Trnavy, maséri mi vybavili procedúry v Galante. Veľmi mi tam pomohli. No a s kondičným trénerom Dávidom sme vo finálnej fáze trénovali balančné veci, aby si koleno zvyklo a prebudili sa v ňom svaly. Postupne sme išli do sily, nech drží ako má.“

Ako si sa vyrovnával s individuálnymi tréningami, keď si videl chalanov baviť sa s loptou?
Ako som spomenul vyššie, už som si týmto prešiel. Vedel som, že nič neurýchlim a ani nemôžem. Ničomu by to nepomohlo. Jasné, že ma to štvalo, keď som ich videl na ihrisku zabávať sa. Bol som však vyrovnaný, že to neovplyvním a musím iba trpezlivo a pomaly pracovať.“

Poznačilo ťa to všetko nejakým spôsobom?
„Nebolo to ľahké. Najmä prvý moment, keď som schádzal z ihriska s Brnom, sa priznám, že som si v sprche aj poplakal. Človek v tej chvíli začne premýšľať nad všeličím. Po operácii som si povedal: „Fajn, viem čo ma čaká. Idem odznova.“ Usporiadal som si to v hlave, že to bude dobre a pokračoval ďalej.“

Nejdem sa pýtať, či to bolo náročné obdobie na psychiku, pretože určite bolo. Kto ti najviac pomáhal?
„Určite to nie je pre psychiku pozitívne. Celkovo ma povzbudzovali asi všetci ľudia, ktorí sa okolo mňa pohybujú. Bolo skvelé vidieť, že ich mám všetkých pri sebe a dodávali mi silu.“

Spartak prechádzal vydareným obdobím. Nastúpil do niekoľkých veľkých zápasov. Chuť vrátiť sa do kolektívu ti taktiež pridávalo na sile?
„Nevidel som ich všetky naživo. Po operácii som bol doma. Veľa z nich som sledoval v televízii. Keď som sa v októbri vrátil do Trnavy a bol na štadióne, v kabíne s chalanmi, tak to bolo fajn. Posúvalo ma to vpred. Nepremýšľal som nad tým, že by mohlo byť niečo zle.“

Si nastavený, že všetko je tak, ako má byť?
„V mojej kariére by som asi veľa vecí zmenil alebo sa rozhodol inak. Myslím, že hlavne na jej začiatku. Vytiahli ma do áčka, hral som za béčko i dorast. Bol to akýsi spúšťač tohto všetkého. Veľkú rolu zohrala umelá tráva. Kolená na nej príliš nevydržia, taktiež členky. Možno je to aj nejakou pretrénovanosťou či necitom niektorých ľudí. Jednoducho som musel trénovať a hrať. Mám pocit, že to bola chyba. Nie je dobré, keď mladý futbalista odohrá toľko stretnutí a na umelej tráve. Ide o veľkú záťaž.“

S Trenčínom si do ligového stretnutia zasiahol po 301 dňoch, teda desiatich mesiacoch. Aký to bol pocit?
„Hlavne som sa tešil z celého dňa, že zažijem tú atmosféru, prípravu na zápas, hecovanie v kabíne, pocity na lavičke a všetko okolo. Priznám sa, že som nečakal, že môžem nastúpiť na dvadsať minút. Bol som trochu milo prekvapený. Snažil som sa, aby sme to dotiahli do víťazného konca, čo sa aj podarilo. Super.“

Aké myšlienky sa ti vírili hlavou, keď si stál pri postrannej čiare a čakal na striedanie?
„Nerozmýšľal som nad zranením. Išiel som na ihrisko s tým, že chceme vyhrať, udržať rezultát, a tak sa aj stalo. Nechcel som myslieť negatívne, že by sa niečo mohlo, nedajbože, prihodiť. Vkročil som tam s čistou hlavou.“

A čo súboje, nemáš nutkanie z nich ustúpiť?
„Nedá sa to dostať z hlavy preč, to je pravda. Na tréningoch, postupným zapájaním sa do cvičení s mužstvom, sa človeku ten blok vytratí z hlavy. Bolo to v pohode, nemyslel som na to, že nepôjdem do súboja alebo niektorý z nich vynechám.“

Na pôde súpera získal Spartak plný bodový zisk po roku. Ty si sa vrátil rovnako v podstate po roku. Príjemná symbolika...
„Nadviažem ďalšou, proti Trenčínu som hral posledný ligový duel pred zranením a po zranení som opäť odštartoval proti AS (úsmev). Je skvelé, že sa vyhralo, mali sme pozitívne pocity.“

V rámci akejsi pohody sú to, pri štarte nadstavbovej časti, dôležité tri body?
„Presne tak. A ešte pred reprezentačnou prestávkou! Dva týždne môžeme byť v úplnej pohode a nestresovať sa, že sa nevyhralo. Povzbudilo nás to. V pokoji sa pripravujeme na najbližšie kolo.“

Aké sú tvoje najbližšie ciele?
„Na každom tréningu sa snažím odovzdať maximum a trénovať poctivo. Chcem sa dať dokopy po kondičnej stránke a byť zdravý. A možno presvedčiť niektorých ľudí, že na ligový futbal stále mám.“

Spomínal si, že si myslel na všetko. Boli tam myšlienky i o predčasnom konci profesionálnej kariéry?
„Určite, áno. Bolo to tam. Keď sa niečo takéto stane, myslí človek na to, čo ak to nepôjde, nedá sa dokopy a bude musieť skončiť.“