* V koľkých rokoch si sa začal aktívne venovať futbalu?
"Prvýkrát to bolo v piatich rokoch v Uherskom Brode. To ma ešte mama zaviezla na tréning a
pamätám si i to, že hrozne pršalo a trénovali sme na škváre."
* Kto ťa priviedol k futbalu?
"Otec, tak ako väčšinu chlapcov. Hrával futbal, fandil mu a teraz trénuje v Zlíne. Každý otec
chce mať zo syna Ronalda, alebo Maradonu."
* Hral si vo viacerých kluboch, na ktorý najradšej spomínaš?
"Najradšej spomínam na tri roky v Synote, terajšom Slovácku, keď sme postúpili do prvej ligy.
To boli zatiaľ asi najkrajšie roky. Bol tam obrovský elán, darilo sa nám. Začal som hrávať
stabilne ligu. Postupne som dostal niekoľko ponúk a napokon som prijal tú od Sparty."
* Na Tvojich prestupových staniciach si veľa času nestrávil. Prečo sa Tvoje účinkovanie na
jednotlivých pôsobiskách vždy skončilo tak zavčasu?
"Nedopadlo to ideálne a som si toho vedomý. Musím pripustiť, že určitý diel viny nesiem i ja.
Ale je to život a niekedy sa to tak zomelie. Niekedy je ten káder tak nabitý, že človek
potrebuje zmenu. Vždy som bol zvyknutý hrávať a v priebehu krátkej doby som sa dostal do
pozície, keď som sa na ihrisko príliš často nedostával. Ale teraz už by som mnoho vecí riešil
inak. Určite je dôležitá trpezlivosť."
* Aký bol problém pri Tvojom pôsobení v Liberci? Vedenie klubu vyhlasovalo, že porušuješ zmluvu
a vôbec s klubom nekomunikuješ.
"Do Liberca som prišiel zo Sparty a ako vedenie vyhlasovalo, za dosť peňazí. Za koľko to už
neviem, lebo to nie je moja vec. Lenže v Liberci som sa ako drahý hráč necítil. Taký, keď
niekam príde, tak všetci sa snažia, aby bol spokojný. Lenže mňa po polroku chceli poslať na
testy do Kórey. Mal som vtedy 24 rokov a Kórea bola v mojich očiach konečnou. Keď budem rok
v Kórey, tak kam pôjdem potom? V Európe o tamojšom futbale nemá nikto prehľad a ťažko by sa
mi hľadal po návrate solídny angažmán. To sa mi nepáčilo. Potom mi povedali, že pôjdem na
hosťovanie do Zlína. Začalo sa to vliecť. Stále chceli, aby som chodil niekam inam. V Liberci
som nedostával príležitosti, nezostal som ani raz na prípravu. To ma dosť mrzelo. Keď som tam
prišiel ako mladý hráč v 23 - 24 rokoch, tak za dva roky sa to prehuplo na 26. A vtedy sa to
láme a už Vám nikto nehovorí: si mladý, perspektívny... Nechcel som najlepšie roky stráviť tým,
že ma budú naťahovať. Hovorím, možno je dôležitá tá trpezlivosť. Rozhodol som sa to však riešiť
radikálne a dopadlo to tak ako to dopadlo."
* Mohol by si vymenovať svojich doterajších trénerov? Ak by si ich mal zhodnotiť, koho z nich
považuješ za najlepšieho stratéga a ktorý z nich bol najviac zameraný na kondičnú stránku?
Bol aj tréner, s ktorým si si vyložene "nesadol"?
"Práve preto som odišiel zo Sparty. Keď som prišiel do klubu, práve tam trénoval pán Hřebík
a nejako sme si nesadli. Nedokázal som to prekusnúť, pretože dovtedy som pravidelne hrával.
Samozrejme, každý hneď namietne, že Sparta je klub na trochu inej úrovni a každý musí byť
trpezlivý. Je to tak, ale každý hráč, čo príde do nového klubu chce hrať. Nikto neprestupuje
s tým cieľom, aby iba sedel na lavičke. Teraz by som sa na to určite pozeral inak, ale vtedy
to bolo prvýkrát, čo som sa s trénerom nepohodol. Predtým som pôsobil v Synote, pod vedením
trénera Komňackého, ktorý momentálne vedie Ružomberok. A to bol úplne iný tréner. Čo sa týka
tréningových metód, aj ako na človeka na neho nemôžem povedať jediné krivé slovo. Dobrých
trénerov bolo viac, ale od každého som si vzal niečo dobrého. Nemôžem o nikom, ani o pánovi
Hřebíkovi, povedať, že by mi nič nedal. Len človek niekedy potrebuje viac času si na to zvyknúť
a to bol i môj prípad. Ale keby som chcel rozprávať o tréneroch, musel by to byť samostatný
článok. O nich by som vedel rozprávať hodiny. Ale ako hovorím. Z každého som sa snažil vziať
si to najlepšie. Verím, že v Trnave bude všetko bez problémov."
* Aké podmienky boli vytvorené v ruskom Krasnodare?
"Vždy sa bavím úprimne. Pre mňa jediný stimul, pre ktorý hráč ide do Ruska sú peniaze. Po
finančnej stránke bolo toto pôsobenie perfektné. V porovnaní so slovenskou alebo českou ligou
neporovnateľne lepšie. Zabezpečenie klubov je na úrovni, hráčom nechýba nič. Závisí však na
tom, ako si človek zvykne na ruskú mentalitu. Nechcem to priveľmi rozoberať, ale sú to
typologicky odlišní ľudia. Sú tam veci, na ktoré si Európan zvykne len ťažko. Napr.
vzdialenosti. Na najbližší zápas sa letí dve a pol hodiny lietadlom. A lietadlá? Sú ruské,
vojenské... Ale nechcem sa tomu vysmievať. Všade sú ľudia a všade chcú hrať futbal. Na druhej
strane keby som nechcel, tak tam nepôjdem. Nechcem hovoriť o Rusku v negatívach. Jednoducho,
všade, kde sa objavia peniaze, tak sa objavia aj hráči zo zahraničia a kvalita sa musí
prejaviť. Podmienky aj zázemie boli na vysokej úrovni. Nemôžem o tom povedať, škaredé
slovo."
* Zažil si v Krasnodare aj zábavné situácie? Čo ťa najviac zaskočilo počas pôsobenia v tomto
ruskom klube?
"Zábavných situácií bolo mnoho. Vyplynulo to aj z inej mentality ľudí. Skôr než pri úsmevných
by som sa však pozastavil pri tých smutnejších. Hneď môj prvý zápas sme hrali v Moskve, kam
je to lietadlom asi dve a pol hodiny. Prišlo tam približne 500 našich fanúšikov, čo je asi
dvadsať autobusov. Autobusom to je 32 hodín jazdy. Navyše sme hrali vo všedný deň. To znamená,
že aby sa tam dostali, museli si vziať minimálne tri dni dovolenky. Zápas sme prehrali a hrali
sme zle. Napriek tomu ľudia spievali a tlieskali, držali s mužstvom. Ale pre tých Rusov to asi
nič neznamenalo. Úplne tých ľudí prehliadali. Ísť im poďakovať, alebo aspoň podať ruku,
prípadne sa zastaviť na pár viet, to im asi nič nehovorilo. Stalo sa, že sme tam nakoniec
zostali iba traja Česi a jeden Rus. Z toho dvaja sme nevedeli po rusky ani zaťať, takže sme
si pohovoriť veľmi nemohli. Reč ovládal iba Roman Lengyel. Napriek tomu boli fanúšikovia hrozne
vďační, čo ma dosť zarazilo. Bolo mi ich ľúto."
* Čo ťa v minulosti priviedlo do škótskeho Aberdeenu?
"Ponuka. Mal som ju už pol roka predtým, no vedenie Liberca mi ju sprvoti zamietlo. Tréner mi
navyše povedal, že so mnou nepočíta. Bol som sklamaný z toho ako sa veci vyvinuli. Odstúpil
som teda od zmluvy. Istý čas som nemohol hrať nikde, trénoval som individuálne. Ponuka zo
Škótska stále platila a podpísal som zmluvu. Nevedel som do čoho idem, skôr som si
predstavoval. Možno až v príliš ružových farbách. Všetko dobré skrýva zákonite aj niečo
negatívne. Tam nie je problém mentalita ľudí, ale reč. Anglicky sa dohovorím, ale v Škótsku
sa hovorí trochu inak. S týmto som mal najmä z počiatku obrovské problémy. Po pár týždňoch
som sa zorientoval a bolo to v poriadku. Ale nikdy to nie je také ako keď si sadnem tu na
Slovensku do kabíny a chalani nech hovoria akýmkoľvek nárečím, akokoľvek rýchlo, rozumiem im.
V Aberdeene som často len sedel a "čumel". Je tam minimum cudzincov. Okrem troch Fínov tvorili
zbytok ostrovania - Angličania, Íri a Škóti. Nikdy som nepocítil, žeby ma odstrkávali. Ale tým,
že som nerozumel, tak pre mňa to bol dosť veľký problém. V Škótsku okrem futbalu "frčí" už len
ragby. A od toho sa to odvíja aj v novinách. Ľudia sú do futbalu ohromne zažraní. Najväčšie
hviezdy mužstiev nemusia byť zároveň najlepší hráči. Hviezdami sú najväčší srdciari, ktorí
strčia hlavu proti Lokomotíve. A to ma najviac lákalo do Aberdeenu. Skúsiť niečo iné, dostať
sa z Čiech a okúsiť britský futbal. Samozrejme, že hráči to hrajú pre peniaze, je to
zamestnanie. Ale tak ako každý malý chlapec, aj ja som nerozmýšľal, koľko zarobím peňazí.
Hovoril som si, chcem hrať na Barcelone a na Celtiku. A týmto sa mi ten detský sen aspoň
čiastočne splnil."
* Nastupoval si pravidelne? Aký čas si trávil na ihriskách práve v týchto zahraničných kluboch?
"Keď som začínal v Synote, darilo sa mi a hral som pravidelne.
Po prestupe do Sparty som ťažko niesol, že nehrávam. Naviac som nebol skúsený, nezvládal som
to a tým som škodil sám sebe. Chodil som hrávať za béčko, na čo som nebol
zvyknutý.
Potom som prestúpil do Liberca a hoci som hrával častejšie, stále to nebolo ono. Keď raz
nastúpite a raz nie, zostava sa stále strieda, nemôžete byť spokojní. Každý hráč potrebuje
rytmus, t. j. hrať, hrať, hrať... V Synote aj keď mi nevyšiel zápas, vedel som, že to miesto
tam mám a v ďalšom zápase som podal oveľa lepší výkon.
Keď som sa dostal na hosťovanie do Zlína, hrával som pravidelne. Ale už keď sa dostanete do
klubu, akým je Sparta, tie ciele siahajú vyššie. Chcete hrať tam, kde je to pre Vás
prvoradé.
V Aberdeene som nastupoval striedavo. Nebol zápas, v ktorom by som nehral. Nastúpil som buď od
začiatku, alebo v priebehu druhého polčasu. Lenže tam sa to berie trocha inak. Hrá sa viac
zápasov a zostava sa točí. Necítil som tam sklamanie z toho, že nehrám. Vždy som cítil, že
sa na ihrisko dostanem trebárs na dvadsať minút. A keď som prišiel na ihrisko, ľudia ma
privítali aplauzom. To vždy vie posilniť. Hrával som pol na pol, ale ako vravím, je to iné a
hráči sú vnímaní inak.
V Rusku sa všetko zbehlo narýchlo. Prišiel som v rozbehnutej súťaži. Z ôsmich cudzincov mohli
hrať len traja. Skomplikoval to aj fakt, že dvaja stopéri - Čech a Bulhar museli hrať, pretože
na ich poste nebola konkurencia. Tým pádom na šesť ľudí zostalo jedno miesto a ja som sa na
neho dostával veľmi zriedkavo."
* Mali Tvoje bývalé kluby búrlivých fanúšikov a v akom počte navštevovali zápasy?
"Najlepšie to bolo v Synote, keď sme postúpili. Bol tam síce malý štadión, ale darilo sa nám,
býval plný dom a skvelá atmosféra.
V ostatných kluboch to už bolo horšie. Na Spartu veľa ľudí nechodí, či už hrá dobre alebo nie.
V Prahe je futbalu mnoho a ľudia sú vyberaví.
V Liberci to bolo dosť ostré. V niektorých zápasoch som ešte ani nebol na ihrisku a niektorí
ľudia kričali Blaha von. To ma dosť mrzelo. Neviem, čím som si takú negatívnu pozornosť
zaslúžil. Nie som si ani vedomý, že by som niečo povedal do médií. Také veci ja proti ľuďom,
ktorí nemajú priestor vyjadriť sa v médiách nerobím. Každý hráč počuje, keď niekto čosi kričí.
Viac pritom registruje tie negatívne pokriky.
A čo sa týka Aberdeenu, tak k tomu nie je treba nič dodávať. Tam je atmosféra úplne super. Či
je mužstvo prvé alebo posledné, stále je vypredané. Či sa hráčovi darí alebo nie, stále je to
náš hráč a ľudia si ho vážia. V týždni keď som išiel do mesta, mnoho ľudí ma zastavovalo a
možno desať až dvadsaťkrát za deň chceli prehodiť reč o futbale. A to sa nechválim, ani
nepreháňam. Aj keď ten výkon nebol vždy ideálny, ľudia vždy prišli a chceli debatovať o zápase.
A to už nehovorím o zápasoch s Celticom a Rangers. To je ako čerešnička na torte. Keď hučí
60 000 ľudí, tak to je paráda.
Rusko je dosť podobné Čechám a Slovensku. Keď sa darí, tak je všetko v poriadku a ľudia chodia
a keď sa nezadarí, tak je všetko zlé."
* V čom vidíš najväčšie rozdiely medzi slovenskou a českou ligou?
"Nechcem slovenskú zhadzovať, ale myslím si, že česká liga je o čosi ďalej. Ekonomika zeme a
počet obyvateľov urobí veľa. Výber je väčší. Na Slovensku určite nie je toľko nižších súťaží
ako v Čechách. A ten tlak ide zo spodu. Hráči, čo hrajú základnú triedu, tlačia na tých, čo
hrajú o súťaž vyššie. A tak to ide postupne. Samozrejme, Česko nebude nikdy tak ďaleko ako
je napr. Španielsko. Tam zase rozhoduje aj tradícia. Ale v poslednej dobe zaznamenal slovenský
futbal progres. Či už výsledky reprezentácie alebo Artmedie urobili futbalu dobré meno. Keby
nepostúpila česká reprezentácia, tak by to bolo hrozné sklamanie. Postúpila a berie sa to
normálne, žiadny veľký elán. Skôr by som povedal, že sklamaním sú vystúpenia Sparty, či už v
Lige majstrov alebo domácej súťaži. V tomto smere malo Slovensko ostatný rok navrch."
|
|
2000 - 2008 j o h n E l i o t . e u 
